pondelok, 7. septembra 2015

pokus

dfasfasdfs

nedeľa, 26. apríla 2015

Pár slov o posledních mesiacoch



Prečo už starnem?
Viem že plno blogerou nezdalo svoje hobby aj po škole. Ja som bohužial bola dlhé mesiace v situácií ktorá mi brala inšpiráciu na no life a preto tento článok píšem. Blog neruším lebo nikdy neviem či sa situácia nezmení ale ak áno tak budem šťastná a rada sa k článkom vrátim.  
Prečo starnem?
Možno je to tým že neviem nájsť to správne riešenie lebo sú komplikované. Dospelosť je ťažká. Mám robotu a školu a finančné otázky ma nútia si nájsť ďalšiu.  Moc ma to mrzí lebo kedysi som mala čas sama na seba. Teraz ani tie seriáli ma nebavia. Možno je to aj tým že som dlho nebola na akciách kde sú ľudia čo tomu rozumejú. Je to smutné ale po deviatich rokoch sa správam horšie k sebe.
Prečo nemám v láske reallife?
Lebo som tak troška introvert. Vždy som bola. No teraz som obklopená množstvom ľudí a som nútená sa s nimi baviť i keď sa nemusíme. Keď i moja dobrá kamarátka vynadala do kuriev a toho že som sa zmenila na niečo zlé tak som nevedela čo mám robiť a smutné na tom bolo že je to troška pravda. Charakter sa mi ale nezmenil len ľudia do mňa nevidia , rovnako ako predtým. Školský život mal výhodu v tom že jediná moja povinnosť bola chodiť do školy. Potom som sa už len tešila na gitaru a nejaký ten serial.  Teraz neustále myslím na to aký mám rozpočet a či moje ďalšie slovo nebude zneužité voči mne. Otec prišiel o prácu a od tej doby je všetko ťažšie. Toto všetko čaká asi každého kto začína noví život.
Zmena k starému:
Dnes v noci som rozmýšľala a rozhodla som sa ku kroku dozadu. Áno síce je pravda že dni zabíjam prácou  a školou ale i tak by som sa chcela k istým veciam vrátiť.  Bloggovanie to bude stále nepravidelné ale moc mi chýba gitara a vypnutie pri pc. Chýbajú mi dlhé pobyty vonku s knihou a teraz konečne je na to počasie.  A čo je hlavné... Chýbam si ja. Môj svet ktorým som vytlačila.
Čo týmto článkom chcem povedať?
Nezabúdajte kto ste. Nezahadzujte svoje záujmy a hobby lebo to je druh relaxu a ukázania samého seba, i keď sa to môže zdať ako strata času v očiach ostatných. Keď si to tak zrekapitulujem tak sa vďaka blogu vyznám v základnej grafike, zlepšila sa mi gramatika ( ako pre dyslektičku to bolo úžasná pomôcka) a spoznala som úžasné svety a ľudí. Boh vie kedy sa znova ozvem ale dúfam že ďalší článok už bude viac pozitívne naladení lebo mi to chýba.

streda, 18. marca 2015

Keď je práca zábava.

Určite ste niekedy počuli že ak je vaša práca alebo zamestnanie zábava tak je to kľuč k úspechu. Áno je. Ak niekoho niečo baví je to vidieť na ňom. V tomto ma inšpiruje veľa ľudí a vďaka nim mám aj sny.
Baví ťa varenie? Peč a var. Skúšaj nové recepty a dávaj to ochutnať kamarátom. Baví ťa písať? Začne písať i keby to malo byť len pre teba. Jedného dňa to možno bude veľké dielo. Rada sa líčiš?  Líč kamarátky a možno s toho vznikne niečo úžasné. Bavia ťa knihy? Skús sa opýtať v miestnom kníhkupectve o brigádu.  Bavia ťa hry? Hraj sa.
https://govbooktalk.files.wordpress.com/2013/02/dream-job.pngToto všetko a mnoho ďalšieho sú veci ktoré sa dajú zužitkovať a aj si na tom zarobiť. Nevravím že to je med lízať. Keď si človek teraz zmyslí že sa mu páči klavír tak môže trvať roky kým bude môcť sa ukázať niekde na verejnosti. Ale farebnosť tohto všetkého: energia, pocit sebanaplnenia či sny sú kľúčom k šťastiu.

Čo mi otvorilo oči?
V sobotu som mala konkurz na jednu brigádu a keď som odtiaľ odišla tak som bola neskutočne šťastná.   Noví ľudia a remeslo ktoré som tak dlho nerobila. Nemám tú prácu ešte istú ale i keby to nevyšlo tak som naplnená a nabitá novou silou sa vzdelávať a bojovať o moje sny. Chcela by som svoje schopnosti vyšperkovať do dokonalosti a to by som nechcela keby ma to nebavilo. Len som potrebovala troška nakopnúť.

Dilema za mlada:
Je ťažké aj pre ľudí v mojom veku vedieť čo chcú robiť najbližších 40 rokov. Čo tak skúšať? Nie je ťažké sa rozhodnúť aj v 25-30. Ešte je tu šanca si splniť sny. Keď človek niečo moc chce tak to neberie ako prácu ale ako krok ku predu ,nie? Času je dosť tak načo čakať kým niečo príde? Skúsme jej troška nadbehnúť. Kto povedal že po strednej musia ísť všetci na vysokú školu? Ja som nešla a bolo to najlepšie rozhodnutie. Nie preto lebo by som to nezvládla ale preto lebo viem čo od života chcem. A chcem to  dosiahnuť. To som si ale uvedomila ale až pred maturitou. Plno ľudí mi vravelo že som hlúpa že som sa tak rozhodla a že to budem mať v živote ťažšie. Nie nebudem. Lebo som vždy radšej robila rukami a okrem toho vzdelanie na Slovensku nemá budúcnosť. Možno tu budem musieť ostať lebo tú mám záväzky. Ale to neznamená že budem živoriť. To nechcem ani nebudem, lebo na to som tvrdohlavá. A to je to čo chcem od Vás. Buďte tvrdohlaví ohľadom vecí čo milujete. Nedajte sa zlomiť. Treba mať iba plán a vedieť že to má zmysel. 

Prečo tak uvažujem?
Lebo chcem mať deti. A viem že keď sa budem mať dôvod usmievať po práci tak budú aj oni inšpirované. Chcela by som im aj dopriať nejaký koncert alebo zápas ich obľúbeného týmu. Proste to čo som si ja mohla dovoliť až dávno po 18náske. A práve po prvých zarobených peniazoch som si začala uvedomovať to akú je život plný možností.  Nikdy som si neminula celú výplatu ale aj s jednej štvrtky ktorú som si pomyselne uvoľnila som sa zabavila a nakúpila do budúcnosti. Ľutujem? nie  
Rada by som vedela Váš postoj k takémuto nakopnutiu: 

1.) Viete čo chcete v živote robiť?
2.) Beriete prácu ako zábavu a nie ako povinnosť?
3.) Beriete vysokoškolské vzdelanie za povinnosť či túžbu?

štvrtok, 5. marca 2015

Kapitalizmu inak za čo naši rodičia (ne)štrngali.



http://www.flagmagazin.hu/userfiles/text/360__550x1500_kapitalizmus.jpg
Štyri roky pre mojím narodením na námesti SNP sa štrngalo klúčikmi za slobodu. Ale ako dieťa modernej doby to nevnímam tak rúžovo.
Výhody:
Mohla som beztrestne cestovať po Európe a spoznávať svet, nemala som cenzúru a môžem si kúpiť čo len chcem.
Nevýhody:
Platy neprimerané na život na Slovensku, strach o robotu a neistota. 
Osobne fakt že musím bojovať o každé euro desí. Mám strechu nad hlavou ale na ako dlho? Kapitalizmus na Slovensku ma sklamal keď vyhodili s práce môjho tatka. Preto musím aj ja pracovať aby som si vlastné výdavky hradila sama. To je tá neistota. Hrozí že si budem musieť nájsť inú brigádu lebo sa v tej mojej zmenilo vedenie a nechce mi dať smený.
Ďalšia vec je fakt že služby a ľudia v obchodoch sú symbolicky platení na Bratislavské pomerí. Rozprávam o Bratislave lebo máme tu najdrahšie najmi i služby. Sme kvázi viac chudobný ako dedinčania lebo sme závislí od peňazí a tie sa míňajú rýchlo. A teraz sa pýtam... Prečo je tento problém iba na Slovensku? Prečo vyhodia človeka po 22 rokoch s práce a ďalšiemu dajú minimálnu mzdu za prácu kde by inde dostal 1500? Prečo vysokoškoláci stoja na úrade práce? Prečo sa k nám správajú ako k handrám?  Nechcem tu rozprávať pravé dôvody lebo každý to tušíme. Aby niekto mohol živoriť tak niekto musí mu ten smer dať. 
 Má to riešenie?
Jasné že má ale to by sme museli si brať to dobré zo zahraničia a minulosti. Nie som za komunizmus ani kapitalizmus ale ako povedal jeden dobrý človek W. Churchill: „ Demokracia je ten najhorší systém čo existuje, bohužiaľ na nič lepšie sme neprišli.“ Jednoducho by stačilo prispôsobiť platy k cenám  aby človek mohol dýchať a neriešiť iba peniaze. Troška by sa nad tým mohli ľudia zamyslieť a poprípade znova ísť do ulíc aby sme ukázali že máme svoje práva. ( lebo na tie sa nejako zabúda) Ty hore chcú pracovnú silu symbolicky platenú ale my nechceme. Tak im to ukážme a spravme si tu 500-700 eurové minimálne mzdy, práva na to že ak niekde dlho robím tak ma nevyhodia, právo na to mať dieťa a možnosť ho uživiť. Ak sa tak čoskoro nestane asi aj ja to tu vzdám. Milujem Slovensko je to môj domov ale tých problémov čo riešim posledný polrok je už na mňa veľa a preto toto aj píšem. Proste sa chcem usmievať a byť šťastná ale toto sú tak patové situácie že neviem ako ďalej. Začínam pochybovať. A to nechcem. 
Na záver chcem povedať že som rada za tento režim ale bola by som štastnejšia keby sme tu mali istoty. Nikto si dneska nie je istý čo bude o mesiac. A to nie je dobré.

utorok, 24. februára 2015

Youtube hýbe svetom.

Pretože som dieťa deväťdesiatich rokov tak si pamätám éry ktoré určovali kde sa svet nachádza. Na začiatku to boli noviny. To je tá papierová vec s ktorej ľudia sa dozvedali informácie. Potom to bola televízia. Bolo to globálnejšie médium lebo sme sa dozvedeli o postojoch ľudí vo svete. Vtedy začali globálne mánie typu jojo alebo barbie. Predtým to postupovalo pomalí ale neskôr to chceli v jednu chvíľu všetky deti. Bola som medzi nimi. Moc sa mi páčila reklama na autíčko na diaľkové ovládanie ale nikdy som ho nedostala a moc som závidela chlapcom ,ktorý ho mali. 
Posledná fáza bol internet. Neviem ako vy ale ja si pamätám dobu kedy som mala prísni zákaz chodiť na internet lebo sa platil cez telefónnu linku. Tým pádom ak by som prekročila isté dáta tak by sme nemali na nájom.  Na toto bola expert moja mama ktorá chcela túto novinu poriadne preskúmať. S internetom sme sa dostali k informáciám ktoré nás zaujímali a nemuseli sme čakať alebo študovať dlhé hodiny. Úprimne doteraz internetu na 100% neverím a preto mám doma encyklopédiu , slovníky i atlas.
Youtube je už ale niečo úplne iné. Nedozvedáme sa len informácie ale aj trendy a zároveň sa cez neho učíme. Ja som youtube spoznala skrz AMV (anime music video). Dneska ho používam na zábavu ale i na učenie techník líčenia a tiež na učenie sa na gitaru. Ale otázka je ako môže takého audiovizuálne médium hýbať svetom? Asi tak že tvory celebrity. Títo ľudia majú svoje fankluby a tie ich prenasledujú na koniec sveta. Nie je na tom nič zlé lebo často krát inšpirujú a dávajú nám aj skúsenosti do života ale troška zábavnejšou formou. Vďaka ním tiež sa môžeme zasmiať keď máme zlí deň a tiež rozšírili isté mánie ako je Ice bucket challenge pre ALS. Toto je len slabý odvar. Každý z nás pozná tie mánie a práve youtube to podporuje. Ľudia robia veci ktoré by ich nenapadli s novín alebo teľky.  Tunak názorná ukážka čo youtube spravil za rok 2014 a ani o tom nevieme. Neviem ako Vám ale mňa toto video rozosmialo lebo je to dôkaz že trávim na nete až moc veľa času a o týchto mániach a youtuberov poznám. No čo už aspoň viem o dianí vo svete :D

Čo je hlavné je to že tieto vecí nás ovplyvnujú. Ale ako každá mánia tak aj toto je o rovnováhe. Nič netreba preháňať a brať si s týchto „neomiľních“ ľudí príklad len v tom čo je správne. Ale to musí každý posúdiť sám čo je a nie je správne.
Osobne si pozerám len videá ktoré ma záujmu názvom a potom tých čo odoberám. A áno pozerám aj týpkov ako je Hoggy alebo naprosto retardovaní a čo?  Zasmiať aj poplakať si musí každý. :D Ináč skôr odoberám videá zo zahraničia ( od USA po Kóreu).  

štvrtok, 19. februára 2015

Élan- Nightwish



Nová pieseň od Nightwish je len malá ochutnávka toho čo sa chystá. Niektorý vravia že to bude platňa desaťročia iný že to bude prepadák.
Osobne sa mi tá pieseň moc páči ale nie je to ten starý Nightwish. Preto vždy keď je diskusia o tejto skupine sa pítam na platňu či speváčku. Nepovažujem Nightwish s roku 2000 za to isté ako teraz. Iná skupina a možno preto dokážem prijať tie zmeny v ich štýle. Ale naspäť s Élanu.
Krásna pieseň a krásny videoclip. Plný pocitov i klasických nástrojov. Už si viem živo predstaviť ako pri tejto piesni čítam nejaké dobre fantasy. Jemné tóny nie sú rušivé a dramatyčnosť prichádza postupne čo je dobré lebo to nepôsobí rušivo. Tento znak si Nightwish zachoval od začiatku. Ale i tak to nie je moc tvrdé. Melodické to áno ale stráca to ten metál nádych čo nightwish vie ale nejako to tu nie je. Tak ći onak názor si každý musí spraviť sám.  

Len na porovnanie sem pridám aj Phantom of the Opera ešte s Tarjiov. Je tam počuť rozdiel a moc. 
 

štvrtok, 12. februára 2015

Rasizmus a provokácia.

Pred pár dňami som mala tú česť ísť na nemenované stránky novín a televízie. Čisto aby som vedela čo je nové vo svete. Čo ma ale šokovalo boli komentáre pod článkami. Nechcem konkretizovať presne o koho išlo , išlo o to že autor komentára mal titul a vyjadrovala sa ako ožran v krčme ktorému niekto vykradol  auto.

 Čo je to rasizmus?
Rasizmus je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás. Nevedecké preto lebo žiadne štúdia nepotvrdila že by jedna rasa bola o niečo menej cenná ako tá druhá. Rovnako ako Hitler nikdy vedecky nepodložil že židia, Rómovia či Slovania sú menejcenní od takzvanej „arískej  rasy.“
A pretože jedno s prepáčením za výraz hovado vedelo ovplyvniť ľudí tak iní umierali a prichádzali o susedov a rodinu.

Slovom sa to vždy začalo :
Ľudia sú veľmi hlúpe tvorí lebo sa nevie poučiť zo svojich chýb. Ale prečo? Máme záznamy s našich chýb. Máme analytikov a možnosti ako tomu zabrániť. To ale ľudí nezmení. I napriek tomu slovo či už božie alebo fyzické dáva motiváciu psychopatom aby boli odporní na niekoho kto nemôže za to že sa narodil do istej skupiny. Tridsiate roky v USA či štyritsiaté v Európe. Nebolo to tak dávno kedy ľudia boli separovaní a niekto útočil. Všetko začalo a skončilo slovom. Nezačínajme ale skôr to ukončime lebo toto nie je cesta. Černosi, cigáni, belosi či indiáni. Žiadne východy ani nevýhody. Jednoduché nie?
Či si belosi zaslúžia trest za to že nejaký ich predkovia zabíjali židov ( čo sú tiež bieli), indiánov či černochov je otázne ale ja si to nemyslím lebo vo vojnách takéhoto rázu umierajú deti a ľudia ktorí s tým nemajú nič spoločné. Je mi s toho smutno.

Ľudia čom zachraňujú situáciu:
 Týto ľudia sú pre mňa naozaj inšpirácia. Bojovali proti rasizmu a ukazovali ľudom že nič nie je beznádejné. Ďakujem im. Niekedy v budúcnosti i darujem článok ale zatiaľ sa na nich ba pozrite a skúste sa zamyslieť ako nám pomohli.  
http://i.telegraph.co.uk/multimedia/archive/02968/Gandhi_2968255b.jpg 

http://images.rapgenius.com/8633974824618ef8adcd402394048e4c.1000x758x1.jpg
http://www.nndb.com/people/265/000023196/angelou3-sized.jpg 


utorok, 10. februára 2015

Regenerate me please...

Ty  čo ma poznajú nejakú tu dobu vedia že som posadnutá Doctorom. Tak odspravldnte moje prirovnania ale prosté nemôžem odolať ( i keď je pravda že poslednú sériu som ešte si nepozrela, don´t blame me). Tak či onak  isté udalosti ma donútili rozmýšľať a písať. Mám toľko témat a teraz ich môžem realizovať. Nie len na blogu ale aj na youtube.


Moja prvá regenerácia:
http://byt.wpengine.netdna-cdn.com/wp-content/uploads/2013/11/large1.gif
Bola keď som si založila pred deviatimi rokmi môj prví blog. Začala som byť otvorená  verejnosti , i keď je pravda len cez internet. Toto bolo skvelé lebo mi to pomohlo jak v mojej gramatike ( ktorá je stále zlá.. no čo disleksia). Bolo to skvelé lebo som spoznala veľa kamarátov. Bohužiaľ ani jeden z nich už nebloguje.  Čas plynul a ja som mala sladkých šestnásť a prišla som na strednú školu ktorá mi otvorila oči o skutočnom svete, ktorého sa úprimne doteraz bojím.


Everybody knows that everybody dies:
Moja  druhá regenerácia bola v oblasti adrenalínu a skúšania nových vecí. Začala som hrať na gitaru, cestovať vlakom s kamarátmi a troška aj vystrkovať rožky. Zamilovala som sa do britských seriálov a pochopila som že jediné čo ma ťahá k Japonsku ( o ktorom bolo moje predchádzajúce blogovanie) je iba dobré jedlo a vážne anime. Spoznala som svet drog, arogancie a slz. Pochopila som že taký svet je. Bála som sa toho lebo po prvej regenerácií som prekonala ľahké depresie a toto Jenny nechcela.  Nechcela som aby umrela tá stará Jenny ale to nešlo. Musela dospieť a znova ožila.

Moje staronové Ja:
Veľa vecí sa zmenilo ale jedna vec nie. Tá je láska k sama sebe. Nevadia mi dni kedy som sama lebo mám blog , gitaru, knihy a seriály. Nikdy sa doma nenudím a teraz si to vážim o to viac keď som si akurát dnes robila poriadok v PC. Nevyhodila som nič zo začiatkov a to je to čo tá stará Jenny robila vždy. Nemienim preto sa vzdať. Áno mám teraz priateľov v real life, prácu, školu, projekty,  priateľa ale i napriek tomu aj v ich očiach som iná. I keď si tak nepripadám lebo moja rasa nevymrela. Našla som plno blogov ktoré mi to dokazujú. A rovnako ako ja vyzerajú na vonok ako ľudia ale nie sú. Majú viacero tvári a ukazujú ich cez svoje články, videá a komentáre.
http://media.tumblr.com/5911946fd6466c992eead294f06fde74/tumblr_inline_n9j92up6ed1qegzff.gifNašli sme svojich spoločníkov ktorí s nami cestujú a čelíme nebezpečenstvu menom realita, ktorá sa nás snaží stiahnuť do beznázorovej reality. Ale my sme dosť tvrdohlaví aby sme vedeli že to tak nie je. Ukazujeme to skrz to čo vytvárame . Nie je to stále to isté. Každý dávame do našej práce dušu a ja sa k tomu chcem vrátiť.
Neverte nikomu kým si to neoveríte, necestujte sami a to najdôležitejšie... Nezabudnite na svoje staré ja.
Preto sa môžete už zajtra tešiť na článok a potom každé tri dni až do konca mesiaca. Ďalej uvidím podľa inšpirácie a času ale myslím že teraz je tá pravá chvíľa začať konať a plniť si svoje sny. A najlepšie sa vypína pri písaní ,tak prečo nie? Schválne aký vo Vás vyvoláva pocit písanie? U mňa pocit plný radosti a relaxacie. Resetujem a potom mám na ostatné problémy iní pohľad lebo pri písaní si usporiadam myšlienky. Fantastický pocit, tak Allons-y    do ďalšieho levelu a ak sa niekto bojí ísť dopredu tak ho zoberiem za rukú za zakričím Geronimoooo. 

pondelok, 9. februára 2015

Kvalita vs cena Make-up štetce a šetrenie.



Akurát mi došli moje lacné štetce. A pretože som veľký kritik kozmetiky som sa rozhodla nie recenzovať ale skôr vysvetliť úskalia lacnej a drahej kozmetiky a ich príslušenstva.
Prečo platiť za niečo len preto že to je značka?
Moje kúpene štetce. Na začiatok skvelá vec ale neočakávam dlhú výdrž.
Tu nejde moc ani o značku ako skôr o kvalitu. Či už značka alebo nie vždy si treba pozrieť referencie a komentáre k tomu. Jak pozitívne tak i tie negatívne. S vlastnej skúsenosti som sa naučila že cena vs kvalita idú ruku v ruke. Hlavne v oblasti kozmetiky. Pri kúpe vždy rozmýšľam: „ Budem to potrebovať? Stojí mi to za tie peniaze? Vydrží mi to?“
Je síce pravda že za zubnú pastú dám cca o 2 eurá viac ako som dávala pred 4rmi rokmi ale od tej doby čo používam drahú pastu som nemala ani jeden kaz a to mám kazové zuby. A tak je pravda že ročne dám na toto o 10-15 eur viac ale stále menej ako zubárovi ( lebo mám súkromníka a niektoré úkony neprepláca poisťovňa). Rovnako to je aj s make-upom či štetcami.    
To sú moje kritéria ,hlavne na veci ktoré potrebujem do školy. Moje nové štetce si budem strážiť ako oko v hlave ale i napriek tomu si každý mesiac doprajem aspoň jeden kvalitný . Nebudem kupovať len od jednej značky ale skôr s každého rožka troška. Teraz mám stabilní príjem a i keď si chcem šetriť tak obetujem jeden deň roboty na niečo čo mi pomôže v budúcnosti si splniť sny. ( Na čo chystám článok už čoskoro)
Nemám peniaze:
http://d33y93cfm0wb4z.cloudfront.net/Ruth/family-budget/family-budget-2013/137894111_476x290.jpgKaždý kto má možnosť chodiť na brigády tie peniaze má. Áno je pravda že na isté veci som musela dlho šetriť ale neľutujem že som si kúpila originál.  Jeden kvalitný kozmetický štetec stojí cca 15-20 eur. Mňa výbava 20ciatich stála 29 eur ALE! Štetiny vypadávajú a jeden štetec sa mi oddelil od rúčky. Môj 8 euroví štetec na make-up čo mám už tri roky doteraz drží a používam ho takmer denne. Pretože sa chcem kozmetike venovať naplno ale momentálne študujem tak musím si na svoje výdavky zarobiť a niekedy aj počkať. Som síce netrpezliví človek ale zasa nikdy sa mi nestalo že som nezískala to čo potrebujem.
Ako ušetrím?
Ja šetrím dosť na oblečení. Mám jedny kanady, jedny lodičky, dvoje tenisky a papuče.  A i keď je pravda že tričiek mám veľa tak stále menej ako moje kamarátky. Na každú príležitosť mám niečo málo a kupujem oblečenie dokopy tak raz do roka. Nepotrpím si na značky a keby som aj taká bola tak v sekáčoch majú rovnakého značky za euro ( len staré kolekcie) ako v obchode.
Ďalej nakupujem len to čo potrebujem a to je jedlo a toť psio. Nebývam sama ale prispievam do domácnosti tým že nakupujem potraviny a upratujem. Nikdy nechcem nič čo vyslovene nepotrebujem. To je asi základ. Vedieť čo človek potrebuje a čo nie.
Ako si zarobiť?
Každý niečo vie a mal by to patrične využiť. Chápem že niektorých regiónoch je ťažké si nájsť prácu ale po úpornom hľadaní a pýtaní sa vždy nájde prácička. Má to plno výhod. Okrem zárobku si človek upevňuje aj psychiku. I keď momentálne brigádujem v obchode s oblečením a nie je to žiadne terno tak som za to vďačná.