streda, 28. januára 2015

Vzdelanosť v slove

Často krát sa mi stáva že moje rozhodnutie neisť na vysokú školu ľutujem. Všetci moji kamaráti sú na nejakej a dávajú mi pociťovať že sme na inej úrovni i keď je pravda že všeobecný prehľad mám lepší.
Ako to vyzerá?
http://quantrikinhdoanh.com.vn/wp-content/uploads/2013/09/Einstein-genius.jpegAkurát nedávno som mala debatu s partiou a dali mi otázku. Odpovedala som na ňu správne ale i tak to bolo komentované ako že to je zlé lebo som nepovedala všetko. To beriem ,však to neštudujem ale i tak tá arogancia v očiach ma troška zamrzela.
Každý máme iné vzdelanie a ja za to nemôžem že moje nikoho nezaujíma. Keby som im začala rozprávať o spojitosti kresťanstva s Islamom asi by zaspali :D.  
Kozmetika a kaderníctvo je pre povrchné a blbé babenky.
Toto som počula veľakrát. Áno išla som na učňovku a po maturite som si dala rozšírenie na kozmetiku. Tým pádom 7 rokov študujem zloženie vlasov, kože a kozmetických výrobkov. Povrchné? Oki  zrátajte si prácu a fyzický aj psychický kontakt so zákazníkom ktorého nepoznáte a máme mu spraviť na hlave dielo korím sa môže pýšiť jak v práci , tak i na plese.
Práca tiež zahŕňa zaujatie. Musím sa vedieť rozprávať s univerzitným profesorom aj s murárom o minulo týždennej zabíjačke.  Možno sa to nezdá ale v salónoch sa ľudia nebavia iba o vlasoch či make-upe. Máme tu širokú škálu témat.


http://andwhithernow.blox.pl/resource/tumblr_lkgaqihSwU1qb3c6ao1_500.gifPrečo ma to trápi?
Lebo sa nepovažujem za blbú. A verím že veľa ľudí čo nechceli ísť na Výšku nie sú hlúpi len inak uvažujú. Možno nemajú len peniaze alebo  nevedia si predstaviť ďalšie tri roky v škole. Nie všetky skoré mamičky to neplánujú ( poznám také) a nie všetci murári chceli byť niečo iné ako to.
Má to isté výhody. Istejšia práca a viac času si zarobiť a vypracovať sa. Počas voľného času sa dá čítať román a nie skriptá.

Prečo vzdelanosť v slove?
. Nadpis som dala preto lebo som bola vychovávaná otcom, ktorého všeobecné vzdelanie je nadpriemerné. Keď som robila ako malá IQ test u psychologičky aby zistili či som zaostalá ( no čo? Chceli ma byrokratický pedagógovia dať do pomocnej školy , lebo som sa pomalšie učila slovenčinu a matematiku) , tak zistili že mám o tri body vyššie IQ ako je priemer a všeobecne som nadpriemerne sčítaná. Mala som 12 a prepadal som s niekoľkých predmetov.  Môj problém bol ten že môj tatko rozprával o astronómií, Napoleonovi alebo aj o geológií tak pútavo že som viac strebávala toto ako učiteľov. Okrem toho nikdy som nebola matematický typ. Aj s Fyziky som sa radšej vykecala ako by som mala chladne počítať.
 Vzdelanosť v slove znamená rozprávať pútavo a i keď to človek pojme po svojom tak by sa to možno malo opraviť alebo doplniť ale nie kritizovať
http://polopate.sk/wp-content/uploads/2014/04/222-e1398182059145.pngĽutujem to že nebudem mať titul?
Ja osobne nie. Som snáď dosť šikovná aby som sa vedela presadiť.  Stále sa mám čo učiť a skúšať a to ma ženie dopredu. Načo? Prosím Vás načo budú mať všetci titul a žiadnu kreativitu? Je to iba vec hodnotenia ale podľa mňa by to malo väčšiu váhu keby to nechcel každý. Snaha je to čo človeka posunie dopredu. Vysoká sa dá dorobiť poprípade ak ponúknu kariérni postup.
Ponaučenie:
Nepovinšujte sa nad niekým lebo je troška pod vami. Kto vie? Možno má potenciál aby zmenil svet a svet len čaká kým vystúpi s davu. Buďte hrdí na to kto ste a vzdelávajte sa svojím tempom a hlavne s láskou.  Ak chcete byť lekárom... do toho Ak chcete šiť šaty... do toho a ak neviete čo ďalej.... skúste všetko a čo vás chytí to robte. Good Luck.


Čo si myslíte? Je Vysoká škola zárukou šťastia? Alebo by sme to mali brať individuálne? Viete si predstaviť svet bez remesiel? A ako vo vašich očiach vyzerajú ľudia bez titulu? 
Zvlášť pri tomto článku som zvedavá na Váš názor

nedeľa, 11. januára 2015

Predsavzatia...

Zajtra mám narodeniny a preto že mám narodeniny tesne po novom roku tak sa mi stáva že predsavzatia a filozofovanie si nechávam na tento dátum. Tento článok bude smutný a plný emócií ale aj šťastných chvíľ. Dúfam že Vám to troška aj objasní moju neaktivitu.

To zlé čo ma postihlo v roku 2014:
Rana hneď na začiatku roka bolo to keď mi umrela moja milovaná mačička Sissi. Stalo sa to 08.01.2014. Nemala som čas ani nad ňou trúchliť lebo sa blížila maturita a skutok čo si nikdy neodpustím. Požičala som kamarátke peniaze na niečo čo budem ľutovať do konca života. Nemôžem povedať o čo ide lebo som dala sľub. Po písomných maturitách sme išli s kamarátmi do podniku a po tom čo som vypila džbán bieleho vína som si uvedomila aký som zlí človek že som to dopustila. Nemala som chuť sa smiať prirodzene a moje srdce bolo na mňa nahnevané. Jediné čo ma držalo pri zmysloch bola maturita a to že ju musím zvládnuť. Každodenní kolobeh ma zachránil.  
Nastalo leto  a s ním aj  krásne zážitky ( Viac v odseku: Nie všetko je čierne). Na konci leta ale prišla facka a to od človeka od ktorého by som to najmenej čakala. Nikdy nezabudnem ako moja „najlepšie“ kamarátka ma chcela pripraviť o chlapca ktorí ma v ťažkých chvíľach držal na vodou. Keď na mňa kričala ostala som záchvat a jediné šťastie bolo to že som mala dosť síl na to aby som sa upokojila inak by sme určite museli volať záchranku. Prešiel mesiac a moja druhá mačička začala chradnúť. Po mesiaci a pól trápenia som poprosila veterinárku že nech sa už netrápi. Behom jedného roka som prišla o dve mačky ktoré ma rozosmiali a mali ma moc radi. Keď som bola chorá ležali pri mne a priadli si. Keď som sa bála tak sa chceli hrať. Zapálila som sviečku a plakala som.
Neprešiel ani týždeň a už sa stala ďalšia tragédia. Len 4 dni po tom ako Lillinka odišla môjho psíka Brútusa napadol pitbull mojej kamarátky a trápenie sa začalo odznova. Spôsobovali sme bolesť ďalšiemu členovi rodiny, lieky, operácia a neustále prenášanie k veterinárovi.  Vycucalo to náš rodinný rozpočet a pretože pes ktorí napadol nášho psíka bol mojej susedky a dobrej kamarátky som nemala srdce si pýtať plnú sumu za operáciu.
Konečne som sa pozviechala a prišiel Silvester. Keď mi kamarátka čo mi pred polrokom povedala že som sa zmenila lebo mám priateľa povedala že sa mením na svojho otca a nie som to ja som si povedala že je mi to jedno.  Vždy som tu bola pre ňu a očividne to nevidí tak načo sa pre to trápiť?

Nie všetko je čierne:
Napriek všetkému sa diali v minulom roku aj dobré veci. I keď to bola čisto moja snaha som šťastná že som zmaturovala na jednotky. A potom nastalo to krásne leto. Bola som v Turecku a veľa som sa smiala, predtým bola chata kde sme mali veľa dobrého. Samozrejme jedlo a dobrí Tatransky čaj nemohol chýbať. Veľa som nepila ale i tak som sa moc zabávala. Po smrti Lilli a Sissi do našej rodiny prišiel ryšaví kocúrik Jimmy a i keď nie je to náhrada za naše lásky tak môžem povedať že môj tatko je opäť šťastný lebo on by bez mačičky si nevedel predstaviť život. Môj priateľ si našiel prácu ktorá ho baví ( v kníhkupectve Pantha rei) a všetko to naozaj pomohla aj nášmu vzťahu lebo i keď sa vídavame málo tak som rada že neriešime len prácu a peniaze.  
Na začiatku tohto roka som si našla brigádu v obchode s oblečením a rozhodla som sa vrátiť k mojej láske písaniu a hraniu na gitare.  Znova som začala počúvať hudbu ktorá ma napĺňa a zároveň som si našla aj čas na čítanie kníh. 

Čo s toho vyplýva?
Že to bol rok kedy som plakávala častejšie ako inokedy. Je to tým že sa stalo veľa zlého a málo dobrého. Tento mesiac som sa ale rozhodla spomaliť a troška sa venovať samej sebe. Moja psychika bola na dne a zabudla som milovať život. Preto mám do tohto roka jedno predsavzatie. A to je znova sa zaradiť do života a naučiť sa ho znova milovať. Nie milovať každého okolo seba ale skôr samú seba. Lebo to je to prečo by som mala žiť. Na tento rok mám toho toľko naplánované a ani neviem kam skôr ale chcem to preto lebo aby som si na svoje 23tie narodeniny povedala: „Stálo to za to“

Čo by som si priala cez tento rok?
Aby boli všetci okolo mňa šťastný.
Aby som veľa čítala.
Aby som sa naučila veľa nového.
Aby som zažila krásne leto.

Čo nechcem?
Slzy smútku...
Zlú náladu...
Únavu...

piatok, 9. januára 2015

Chlapec na drevenej debničke- Recenzia


Kniha: Chlapec na drevenej debničke
Autor: Leon Leyson
Žáner: Autobiografia, vojnoví román
Rok vydania: 2013
Počet strán: 238 strán
O čom je kniha:
V malom Poľskom mestečku žila rodina ktorej členom bol aj náš hlavní hrdina Leib Lejzon, neskôr známi ako Leon Leyson. Bola to veľká rodina s otcom a mamou.  Otec rodiny tažko pracoval aby sa jeho rodina mohla dostať o lepšieho. Či to židovskej rodine na prelome druhej svetovej vojny zachránilo alebo zničilo život je otázne. V tej dobe nikto nemohol vedieť čo sa chystá.
Príbeh Leibsa Lejzona je plný zvratov, hladu, koncentračných táborov ale aj milosrdnosti ľudí. Všetko totiž v jeho živote ktorému hrozila istá smrť zamotal Oskar Schindler, nacista ktorí hral a dve strany.
http://www.gorila.sk/i/imgs_orig/518/580518.jpg 
Moje pocity:
Mám rada príbehy o druhej svetovej. Nie preto že by som bola nejaký psychopat ,ale skôr s osobnej filozofie. Keď sa poučíme s minulosti tak nemusíme spraviť rovnaké chyby v budúcnosti.  Moja rodina si zažila teror na vlastnej koži a ich dedičovo si o to viac vážim. I ako polovičná židovka to beriem za povinnosť vedieť o tom niečo. Príbeh Leona a jeho rodiny sa skutočne stal a je smutné že autor umrel len niekoľko  mesiacov pred jeho vídaním.

Čo knihe vyčítam: 
Formát. Kniha je obsahovo skvelá ale vadí my ťažká tvrdá väzba ktorá sľubuje plno textu. Ale toto bolo pre mňa sklamaním. Veľké medzery medzi riadkami a málo opisov okolia. Viac by ma zaujímalo ako vyzerala Narewka  alebo čo sa odohrávalo v gete. Troška mi to vynahradili fotky čo sú na konci knihy ale i tak som troška nešťastná že v mojej aj tak malej knižnici ( Čo sú dve poličky) zavádza kniha ktorá by mohla byť o polovicu kratšia.   

Niečo o Autorovi:  

Je to skutoční  príbeh a tak asi je jasné že pán bol dosť starí. Smutné je to že sa nedožil vydania knihy. Umrel len niekoľko mesiacov pred videním a to je aj dôvod prečo som rada že som túto knihu chytila do ruky. Je to úcta a česť poznať Leona a jeho príbeh.  Vďaka nemu som sa prekonala a chystám sa pozrieť Shindlerov zoznam ktorí som nemala ešte tú česť vidieť lebo som sa bála že mi to bude ležať v srdiečku. Ale chcem si to pozrieť už len preto aby som sa konečne pozrela na toho nacistu ktorí dostal miesto v Izraeli aby tam odpočinul. 


Hodnotenie:
  4/5- Bodík za formát
 


utorok, 6. januára 2015

Prečo Power metal lepšie chápu Európania ako Američania.



Fanúšikom tohto štýlu som od svojich 12nástich rokov. Ak sa Vám zdá že to je skoro tak sa mýlite lebo som od útleho veku počúvala troška klasickejšiu tvrdú hudbu ako iné deti v mojom veku. Za to vďačím tým krásnym dňom keď moja mamka bola na služobke a takto zapol svoj gramofón kde púšťal platne čo pašoval za bývalého režimu zo zahraničia.   
http://www.metalinsider.net/site/wp-content/uploads/2014/07/PowerMetal.jpgTeraz je doba iná. Môj tatko sa učí odo mňa o novom štýle a to je Power metal. Áno je to troška zvláštne. Akurát ale pred dvoma dňami som si pozrela dokument kde istý Kanaďan riešil to prečo je tento štýl jemu taký cudzí. A zistil to čo ja viem už dávno. 
Ako Európanka ktorá vyrastala na Slovensku ktoré je plné rozprávok v každej jaskyni alebo zámku som žila v inom svete. Ako dieťa som milovala Bojnice a fakultatívne výlety hlavne kvôli pani sprievodkyni, ktorá rozprávala rozprávky.  A tiež Som cestovala. Ak sa nad tým zamyslíte tak Bratislava, Viedeň, Budapešť a Londýn sú mestá ktoré majú svoj príbeh a to sú iba tie v ktorých som bola. Teraz nechcem urážať našich priate lov za veľkou mlákou ale čo majú? Žiadny draci, panny čakajúce na svojho princa alebo zúrivé príšery v lese. To čo poznajú nikdy nebolo na pôde tohto sveta. 
Pretože to podvedome vidíme tak to milujeme keď to je v štýle troška bližšom nášmu srdcu, nie? Aspoň ja to tak vidím. Keď som bola na koncerte Within Tempation v marci 2014 som sa zamilovala znova lebo tá energia čo tam bola sa nemohla nájsť nikde inde. 

A čo fanúšikovia za veľkou mlákou? 
To sú ľudia ktorý podľa mňa v hĺbke duše túžia ísť práve sem. Nevravím, aj ja túžim vidieť Ameriku ale Európa je niečím exotická a krásna i keď tu žijem. Doteraz keď idem po starom meste v Bratislave tak sa cítim výnimočná a fascinovaná. Milujem históriu a jej stavby. Milujem to že máme tie rozprávky pri ktorých zabúdame na problémy a toto mi roby aj tá hudba. Lunatica, Within Tempation, Nightwish či Hammer fall.  Verím že aj v Amerike máme spriaznené duše ale i tak sú to len ľudkovia ktorí i tú rozprávku nezažili na vlastnej koži.
Inač povedané. Taký Nemec, Maďar či Slovák vie sa vžiť do textu lebo v tom vyrastal. Žiadna veda. Možno aj preto i keď mám rada Johnyho Casha ( country spevák), tak jeho texty sú mi cudzie.

Pár slov na záver:
Na záver chcem povedať že celí tento článok je kritika daného dielu toho dokumentu čo som videla. Nie preto že by to čo povedali bolo zlé ale preto že nepovedali tam celú pravdu. Možno boli Interwiev robené zle alebo som bola iba nahnevaná na to že ukazovali skôr skupiny čo inšpirovali tento štýl ako skupiny ktoré ho aktívne hrajú.  Tak či onak tu je môj pohľad na Power metal. Pre názornú ukážku sem dám pár piesni.